Som dieťa šťasteny...

Autor: Katarína Segetová | 12.10.2012 o 11:42 | (upravené 12.10.2012 o 16:22) Karma článku: 5,44 | Prečítané:  786x

Život je drina. Niekedy mám pocit, že si z nás robí prdel. Jeden deň je všetko ako z rozprávky a vy nechcete aby to skončilo. No príde noc a ráno je zas všetko inak. Ďalší z tých čiernych pochmúrnych dní, kedy sa vám nechce už ani vstať z perín. Budík, ktorý vám neustále pripomína, že už ste mali mať za sebou minimálne umytie zubov a postavenú vodu na kávu, by ste najradšej rituálne udupali. A už vôbec nepochopím ten nepomer. Že práve týchto dní je akosi viac. Ak by sa to delilo podľa zásluh, určite by ma museli obchádzať.

 

Najdôležitejšie je nájsť si v ňom svoje miesto. To, ktoré bude len vaše. Vy a život, ruka v ruke. Ja mám dvadsať osem a stále som ho nenašla. Ako hľadám, tak hľadám. Stále nič J

Priatelia mi hovoria, že som dieťa šťasteny. Ani neviem, kedy sa to vlastne začalo. Ale asi na strednej. Prešla som ju ako potkan po kanáli. Ľahko a s prehľadom. O maturite ani nehovorím. Počas štyroch rokov som z povinnej literatúry prečítala tri knihy. Verte či neverte, práve tieto tri som mala v otázke zo slovenčiny.

Potom prišla práca. Úžasná. Bola som sama, bez záväzkov,  bez nákladov (akurát tak na seba), euro malo perfektný kurz, tak som si žila ako kráľovná. Okrem iného mi vtedy život prihral „pána úžasného“. Cestovanie, nákupy, dovolenky, rozmaznávanie... No keďže mi jeho vierovyznanie občas prinášalo strach a pri predstave, že by som mala v budúcnosti konvertovať na inú vieru, búchať si päť krát za deň hlavu o koberček a o manželskú posteľ sa deliť s ďalšími ženami,  som zobrala po vyše roku nohy na plecia a ušla.

Nikdy som nebola sama. Opačné pohlavie bolo vždy súčasťou mojej existencie. Ale vždy som bola ja tá, ktorá ich poslala k vode. Nikdy na to vlastne nebol vážny dôvod. Keď tak teraz rekapitulujem, možno som len mala strach, aby ma neopustili ony. Tak som ich jednoducho predbehla. Logické, nie ? J

Teraz mám rodinu. Krásnu a šťastnú. V dvadsiatich dvoch svadba a o tri mesiace som už tlačila kočík pred sebou. Vždy hovorím, že som manžela vyhrala v lotérii. No ja som ten najhorší partner na dlhodobé vzťahy. Milujem, ale vymýšľam. Nechcem a predsa ubližujem. Občas treba priložiť ruku na srdce a sebakriticky si povedať na seba samého pár teplých slov. Ide to ťažko, ale časom sa to naučíte. Vždy som hovorila, že ak existuje reinkarnácia, v minulosti som musela žiť v polygamnej spoločnosti ako sultán. J

Každý rok na svoje narodeniny čakám, že mi príde rozum zaklopať na dvere a konečne dorazí. Aby som prestala robiť kraviny. Veci, ktoré sa občas proste udejú.  A stále nič. Nechodí a nechodí.

Tento rok končím posledný ročník na VŠ. Keď som bola na prvom zápise, tipovala som to najviac na druhý semester. Neviem ani ako, ale ak vyhrám boj s diplomovkou, pred moje meno sa pripíšu ďalšie tri písmenká.

Môj život je aj drina. I keď to tak nevyzerá - ani si neviete predstaviť - ako vám dá zabrať udržať si šťastie, ktoré ma celým životom sprevádza. Jasné, že aj ja mávam dni menom debil. Ale práve tie ma posúvajú ďalej. Lebo až vtedy,  keď sa vám prestane dariť, si uvedomíte čo všetko máte a aké je to vzácne.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Zrušenie amnestií podporila väčšina, Mečiara podržia Smer a SNS

Parlament schválil aj vládnu deklaráciu, ktorá amnestie odsudzuje.

KOMENTÁRE

Prečo politici kričia: Ste nepriateľ národa

Reuters, Guardian, Politico a Economist nechceli poškodiť Slovensko.

KOMENTÁRE

Lexu by azda dokázala dostať ultraprecízna formulácia

Deklarácia, čo navrhuje Fico, je výborná forma, ale zlý text.


Už ste čítali?